Ďumbier a Liptovská Mara

Autor: Mária Kuššová | 10.8.2014 o 21:26 | (upravené 10.8.2014 o 21:52) Karma článku: 5,92 | Prečítané:  857x

Už dlhšiu dobu sme plánovali výstup na Ďumbier. Predpoveď počasia v piatok rozhodla, že ideme. Nie som veľmi zdatná turistka, ale na niekoľko vrcholov som už vyšla a po preštudovaní turistickej mapy som nevidela žiadny dôvod, prečo by som nemala ísť. Našli sme ubytovanie a okolo ôsmej večer sme už boli v Demänovej.

Do jednej z množstva reštaurácií sme zašli na neskorú večeru. A keďže sme  v Demänovej, dali sme si ako sa patrí aj Demänovku! Celkom dobre padla, k tomu grilovaný hermelín a varené zemiaky. O desiatej večer som už veru dávno nejedla a nepila. A to som ešte netušila, že pôjdem po dedine pred polnocou hľadať kešku k zvonici, ktorú dala postaviť v roku 1830 istá šľachtická rodina Kubíniovcov. Zadarilo sa. Zberač kešiek mal ďalší úlovok. Po polnoci sme zaľahli spať a prebudili sa do krásneho slnečného rána. Pobalili sme si veci, zjedli pár plátkov vianočky a vydali sa na cestu za dobrodružstvom na Ďumbier.

Zvonica v Demänovej a nájdená keška

Zaparkovali sme na parkovisku pod lanovou dráhou Záhradky. Vtedy som zistila, že naša turistická strava zostala v chladničke na priváte. Trochu ma to zamrzelo, ale nejako vážne som to neriešila. Prehodila som do ruksaku zbytok vianočky, ktorá zostala z raňajok a s konštatovaním „veď prežijeme“ sme si kúpili lístky na lanovku a postavili sa do rady, kde sme počkali kým lanovka začne premávať. Vystúpili sme na Priehybe, presadli na ďalšiu lanovku, ktorá nás vyviezla pod Chopok. Bola som prekvapená, ako je to tam prebudované. Z dvojsedačkovej lanovky bola naraz kabínová, do ktorej sa pohodlne zmestilo 12 ľudí a jej štart aj cieľ sa tiež nachádzal na úplne inom mieste. Cestou bolo vidieť bývalú dvojsedačkovú lanovku, ktorá mi už len pripomínala výlety na Chopok spred piatich rokov.

              Nová stanica lanovky v Priehybe

Kabínky smerujúce na Chopok

Bufet

Počasie na Chopku bolo mizerné. Hustá hmla sa len tak valila a k tomu ešte fúkal nepríjemný vietor. Vôbec neboli vidieť turistické značky a tak sme sa vybrali za partiou, ktorá nastupovala spolu s nami na lanovku a tiež mala namierené na Ďumbier. V hmle a vetre sme teda šliapali za nimi až sme sa dostali na vrchol. Hovorím si, že tak toto asi Ďumbier nebude. Žeby ten výstup bol až taký jednoduchý? Počkala som si na moment keď sa hmla nachvíľu rozostrela aby som si prečítala, že sa nachádzam na Chopku. Hmla sa postupne začala rozpúšťať, vykuklo aj slniečko, partia už bola dávno preč keď sme sa my napojili na červenú značku smerujúcu do nášho dnešného cieľa.

Stanica lanovej dráhy na Chopku

Cesta viedla po balvanoch a kameňoch, chvíľkami aj po tráve alebo blate. Na jednej z lúk v bezprostrednej blízkosti ľudí sa páslo stádo kamzíkov. Vôbec sa nás nebáli. Dokonca sa nechali aj kŕmiť steblami trávy.

Cestička vedúca na Ďumbier

Modelka

výhľady

Horský hotel Srdiečko

Od Demänovského sedla začala cesta celkom slušne stúpať. Stúpala a stúpala a keď som v diaľke zhliadla dvojkríž na vrchole Ďumbiera, odrazu som nepocítila až takú potrebu sa pod ním odfotiť. Keď som ešte  k tomu zbadala tú stále stúpajúcu cestičku, bolo rozhodnuté. Ďumbier som si odfotila a ako to tam vyzeralo, som si pozrela na fotkách môjho spoluturistu, ktorý tam samozrejme bez problémov vyšiel. Trochu ma to mrzelo, ale viac by ma mrzelo, keby sme zmeškali poslednú lanovku. 

Kríž na Ďumbieri, tu som skončila

Zopár z Ďumbiera

Cesta naspäť ubiehala úplne bez problémov. Turistov obojsmerne pribúdalo. Ako som sa neskôr dozvedela, po dvoch týždňoch tu bolo konečne pekné počasie a tak každý to chcel využiť. Všelikoho sme postretali. Čechov, Poliakov, Nemcov, mladého muža ktorý zdolával terén celkom bosý a aj jedného záchranárskeho psa, ktorý zrejme išiel niekomu na pomoc. Kamzíkov sme však už nevideli. Ktovie aký vrch išli zdolávať.

Za týmito kopcami sa nachádza Chopok

Záchranársky pes

Na stanicu lanovej dráhy bol už teraz úplne iný pohľad. Aj Chopok bol vidieť. Keby ráno nebolo tej hmly, určite by som ho spoznala a asi by som naň nešla keďže som už na ňom bola. Silu by som si šetrila radšej na ten Ďumbier.  Slniečko, modrá obloha, na Chopku samé bodky turistov. Také boli naše posledné pohľady pred nástupom do lanovky, ktorá nás zviezla na Priehybu. A pri prestupe na lanovku smerujúcu do Záhradiek sme sa opäť stretli s našou raňajšou partiou a rovnako ako sme išli hore, sme zišli aj dole.

Vyhliadka na stanici lanovky

Stanica Priehyba

Po celodennej diéte sme zašli na neskorší obed do včerajšej reštaurácie. Grilovaný encián nám veľmi chutil a tak sme si dali repete. Už ale bez Demänovky. A keďže do večera bolo ešte ďaleko, vybrali sme sa pozrieť k Liptovskej Mare, na brehu ktorej sa nachádza pôvodná veža z kostola Panny Márie. V sedemdesiatych rokoch keď sa začala budovať priehrada, musel byť kostol zbúraný. Zachovala sa iba jeho veža, ktorá v spodnej časti slúži ako bufet a na poschodí sa nachádza expozícia - 1000 rokov histórie Liptova. Avšak verná kópia celého kostola bola postavená v Múzeu slovenskej dediny v Pribiline.

Priamo nad vežou na kopci v horách sa nachádza Archeoskanzen Havránok, ktorý bol v roku 1991 vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku. Od začiatku výstavby vodného diela tu prebieha až dodnes archeologický výskum, ktorý odhalil, že na tomto mieste sa kedysi nachádzalo významné obchodné centrum, ktoré pozostávalo z hradiska so svätyňou a šiestich osád. A navyše mapa geocasching-u ukázala, že priamo v areáli je ukrytá keška. Nebolo čo riešiť. Išli sme do skanzenu. Bol to výstup ako, sa patrí! To asi náhrada za ten nezdolaný Ďumbier. Ale nevadilo. Tie výhľady, objekty a vhupnutie na chvíľu do histórie, stáli za to.

Dvorec, rekonštrukcia spôsobu bývania v 3. – 1. storočí p. n. l.

Hrnčiarska dielňa

Pec slúžiaca na výpal keramiky

Hradisko a zároveň miesto kde bola ukrytá keška

Brána do svätyne

Pohľad do svätyne v ktorej sa v 2. a 1. storočí pred n. l. odohrávali rituály spojené s obetovaním ľudí, zvierat, šperkov a potravín

Cestička

Brána s pozorovateľňou

Núdzová obytná stavba

Stredoveký hrádok

Prudký zostup k cisterne stredovekého hrádku

Potom už len malé občerstvenie vo veži, omočenie nôh vo vode Liptovskej Mary a šup ho domov. Aj keď mám dnes strašnú svalovicu a nemôžem pohnúť ani prstami na nohách, nebanujem. Bol to jeden pekne prežitý deň na Liptove a v Nízkych Tatrách. Možno iba ten Ďumbier ma trošku mrzí...

Fotografie: autorka, Roman Fialka

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?